Vlak ma po piatich hodinách cesty z Košíc vyhodil na známej hranatej stanici. Červená nástenná maľba, lacná káva, v stánku pred budovou najlepší hambáč so slaninou za 35 Kč aký som v živote jedol. Dve sústa a mohol som sa vydať na cestu do centra.
Keďže som mal vďaka idiotizmu spojov päť hodín času, nezostávalo mi iné, než sa prechádzať a premýšľať o labyrinte mesta, v ktorom som sa ocitol. O ambivalentnosti Wolkrových snov o komunizme a Krylových bájí o demokracii, ktoré sa obe uskutočnili akosi fraškoidne. Mramorová tabuľa na stene bývalého Dex klubu ma ale uistila, že Olomouc bol vždy schopný načúvať básnikom a vyvolala vo mne pocit, že sa dnes stane niečo veľké.
Našiel som klub, dal si tri pivá, požiadal o ruku barmanku čo piekla takzvané Jazz tyčinky a vyčkal príchodu Svahilca, ktorý mi bledý v tvári oznámil, že asi stratil Belgičanov. Tí sa ale našťastie našli zhruba o pol hodinu, vo vchodových dverách, so širokými úsmevmi a cigaretami zovretými v prstoch.
Netrvalo dlho a Jazz Tibet klub sa naplnil. Bob Hýsek skúšal premietačku a dolaďoval preklady textov. Debatovali sme, popíjali vystupovali na pódium, kde sme sa tradične zoradili, ako na stužkovej. Bob odo mňa ešte obdržal tigrovaný plyšový klobúk, ktorý som cestou na pódium čorol Ellen Makumbirofa a mohlo sa začať.
Nemám predstavu kto získal aké skóre a ani ma to nezaujíma, môžem ale povedať, že Olomouc dostal jedno z najsilnejších zoskupení, aké som na pódiu videl a že slam nebol len plný humoru, ale i poézie a otrasov.
Prvé väčšie otrasenie divákom nadelil Skash v štýle rýchleho rapu a aliterácie, keď zhruba tretia veta básne, ktorú pointoval v Sýrii bola: kapitalizmus nefunguje. Zem sa triasla i pri ostatných Belgičanoch a je jedno či šlo o to, ako NK vykreslil pocit mestskej duchovnej či materiálnej chudoby, alebo kontrast detských rozprávok s betónom reality, či o to ako Simon Raket naplnil klub atmosférou blížiacej sa smrti dobrovoľne romanticky násilnej, či pod kolesami kamiónu.
Belgičanom sme dobre sekundovali my: Tobyho angličtina plná intimity, rozprávanie v tínedžerskej izbe deväťdesiatych rokov o pocitoch cedených z hĺbky metaforického tlaku. Svahilec, ktorý sa konečne vzdal detských tém bicyklov, mamutov či infantilného plešatenia a priniesol dlhý rytmický text o tom, že utečencom pomôže práve cikán a o súnaležitosti menšín. Rimmer o bytí v ničom a o ničom, v bytí i keď je treba podotknúť, že pokusy o pantomímu v kontexte ostatných básní, vyzneli viac trápne ako vtipne. & Jan Jílek, ktorý bol jediným zástancom tradičného českého stand-up poetry, svojimi poloimprovizovanými punch linemi.
Ja som konečne skutočne odpremiéroval text Enkidu II, o láske tlačiacej ku krajnosti a týrajúcich múzach. Neviem či to bolo dobré, ale žiariace oči z davu mi jasne hovorili, že bol čas tento text vytasiť práve tu.
Šáňo vyhral Simon Raket a veľmi netakticky ho podal dvom slamerským abstinentom Svahilcovi a Tobymu, každopádne nakoniec sa vypilo. Jeho reč však bola cenou pre celé publikum. „Stál som na tomto pódiu so skvelými básnikmi a je úplne jedno, kto by vyhral, výhru si zaslúžil každý. Slam koniec koncov nie je o bodoch, ale o tom aby sme stavali mosty.“ Obrovský potlesk zožal aj Simonov prídavok, i keď bez titulkov.
Olomouc zostáva z môjho pohľadu jednou z najlepších akcií roku. Keď som sa presťahoval do Prahy, bol som mierne zúfalý vždy keď som začul vetu, že na to aby sme publiku mohli prednášať skutočnú poéziu, musíme ho najprv vychovať a neraz som dumal v koľkých postsocialistických krajinách budem ešte vychovávať publikum, kým sa budem môcť postaviť na pódium a hovoriť o tom, čo skutočne cítim. Jazz Tibet Club mi ale ukázal, že publikum je už vychované a potrebuje silných básnikov bez strachu hovoriť.
Tomáš Straka